O kojotovi a luku

Ako dal kojot ľuďom luk...

 

Stalo sa to veľmi, veľmi dávno. Bolo to v dobe, kedy bol svet tak mladý, že nemohol povedať, že si niečo pamätá, a tak len bol.  Prériou sa túlal kojot. Bol sám a bol hladný. Zvierat bolo málo, pretože sa na mladej zemi nestihli rozmnožiť. Pre kojota bolo ťažké zohnať niečo pod zub. Brucho mu nadávalo. Pravda, vedel kúzliť, ale chyba bola v tom, že každé kúzlo, ktoré použil, keď tvoril svet, okamžite zabudol. Ako zahnať hlad nevedel. Už si hovoril, že ho niekde nechá, ale potom si uvedomil, že by namiesto neho mal v bruchu dieru. Ťahalo by mu na chrbticu a nebol by tak krásny a tak radšej ďalej sliedil.

 

Myš mu utiekla a slimák, ktorého našiel, bol hnusný. Potom objavil v prérii zdochlinu bizóna. Ležal tam už dlho a bolo to na ňom poznať. Mračná múch, červy a smrad. To bolo i na kojota veľa a to sa nedalo povedať, že by bol prieberčivý.

Žalúdok sa mu obracal. Aj napriek tomu odlomil z mršiny jedno rebro, aby utíšil to večne kafrajúce brucho. Zahryzol sa do neho, ale mäso bolo vysušené od slnka a vetra a do kosti sa mu práve veľmi nechcelo. Tak sa stalo, čo sa stať muselo, ale čo sa rozhodne stať nemalo. Zuby sa kojotovi zachytili za jednu šľachu a jak zabral, vyleteli mu z papule a zmizli ďaleko v prérii.

"Moje fuby," zareval kojot. "Fo budem rofit, nemám fuby, ja se na to vyfaflem " Lenže zubom bolo bez kojota smutno, tak sa vrátili späť k nemu. "No, faplať fán boh," a strčil si ich zpäť do papuľe. Vzal rebro do tlamy a hrýzol ďalej.

       O kúsok ďalej uvidel muža, ktorý vyberal hniezdo prérijnej sliepky a mal plnú náruč vajec. Kojot si predstavil, ako surové vajíčka kĺžu krásne dolu krkom do brucha a tlama sa mu začala plniť slinami.

"Hej, Loví sám!" tak sa totiž ten muž volal, "počkaj, urobíme obchod," štekol kojot.

 "Čo my dáš?" opýtal sa Loví sám. "Veď nič nemáš." "Ja mám aspoň tieto vajíčka, ale ty nemáš vôbec nič."

Kojot zavrieskal: "Akože nemám nič, pozri sa na toto úžasné bizónie rebro! To je pre teba nič?"

"No, vidím hnusné, oslizlé a staré rebro. Neviem, čo je na ňom také úžasné?"

"Veľmi sa neokúňaj. To nie je len tak obyčajná zahnutá kosť. To je totiž veľmi kúzelná vec."

Loví sám vzal opatrne a nedôverčivo rebro do ruky a  prstom brnkol na napätú šľachu. Potom sa zamyslel. Každý vedel, že keď kojot o niečom povie, že je to kúzelné, tak je to jednoducho kúzelné. Aj keď inak ukrutne klamal.

Ani svoju matku (ak nejakú vôbec mal) nikdy neoslovil jej menom, aby (nedaj bože) nepovedal náhodou pravdu.

Loví sám položil na zem pred kojota vajcia a povedal: "Dobre, to je dobrý obchod," a odišiel.

Keď kojot hltal vajíčka, pomyslel si: "To bol ale hlúpy muž."

Od tej doby muži lovia lukom a kojot vyberá hniezda.